Od Atén po brexit… – 8.časť

Cieľ - vlastná ústava

NIE-BRRUSELU

V období Prvej svetovej vojny vznikla koncepcia Československého štátu, ktorá zásluhou najmä M. R. Štefánika, ale aj pôsobením T. G. Masaryka a E. Beneša napokon našla podporu aj na medzinárodnom fóre pri pôsobení veľmocí v delení sveta aj Európy po konci prvej veľkej vojny.


img_4022_resizeUž dlho pred tým však Slovenská liga v USA v septembri 1914 prijala memorandum, v ktorom nastolila jasnú požiadavku úplnej slovenskej samosprávy. Požiadavka svojbytnosti slovenského národa bola zapísaná aj v dohode, ktorú uzavreli americkí Slováci a Česi v Clevelande v roku 1915. Táto dohoda vytyčovala program samostatnosti českých krajín a Slovenska a tiež ich zákonné federatívne spojenie. Určitým ústupkom od týchto predstáv bola neskôr Pittsburská dohoda z roku 1918.

Deklarácia slovenského národa prijatá 30. októbra 1918 v Martine do určitej miery akceptovala Masarykove a najmä Benešove predstavy o tzv. jednotnom československom národe. Slovenský národ v tomto dokumente nebol uznaný ako samostatný. Slovenská reprezentácia akceptovala program v tej podobe, akú mu dala česká politická reprezentácia. Národný výbor Česko-Slovenský prijal 28. 08. 1918 zákon o zriadení samostatného Československého štátu (zákon č. 11/1918 Zb. z. n.). Túto normu však dnes označujeme ako prvé ústavné provizórium.

Zákon č. 11/1918 Zb. z. n. deklaroval vznik samostatného Československého štátu s tým, že jeho formu určí Národné zhromaždenie po dohode s Československou národnou radou v Paríži. Dočasný ústavný režim trval do 29. februára 1920, kedy Národné zhromaždenie prijalo konečný text Ústavy ČSR (Zákon č. 12/1920 Zb. z. n.), ktorý platil od 6. marca 1920 až do prijatia ďalšej, vtedy však už komunistickej Ústavy z 9. mája 1948. Ústavu z roku 1920 tvorilo úvodné vyhlásenie, uvádzací zákon Ústavnej listiny Česko-Slovenskej republiky č. 121 Zb. z. n., 10 článkov, 6 hláv a spolu 134 paragrafov.

Neriešenie štátoprávneho postavenie Slovákov v duchu práva na sebaurčenie vyvolávalo napätie a s postupom času sa objavovali čoraz častejšie a naliehavejšie požiadavky na uzákonenie autonómie Slovenska. Jasné požiadavky na autonómiu boli zhrnuté v Žilinskej dohode zo dňa 6. 10. 1938. Na jej základe bol prijatý ústavný zákon č. 299/1938 Zb. z. n. O autonómii Slovenskej krajiny. V predvojnovom rinčaní zbraní bola však onedlho 14. marca 1939 vyhlásená samostatná Slovenská republika Ústavným zákonom 21. 07. 1939. Potom na našom území od roku 1939 až po rok 1968 dochádzalo v neustálym zmenám v ústave a tiež k búrlivým udalostiam v histórii obidvoch susedných národov.

Všetky predchádzajúce zmeny v ústavnom systéme na našom území vyvrcholili po páde komunistického systému, keď vyústili kvôli necitlivosti pražskej nomenklatúrnej moci napokon do prijatia Deklarácie SNR z roku 1992 o zvrchovanosti SR a 1. septembra 1992 až do prijatia samotnej Ústavy SR. Napriek tomu, že sa nekonalo referendum o rozdelení ČSFR (Česko-Slovenskej federatívnej republiky) od 1. januára 1993 sa datuje vznik súčasnej samostatnej Slovenskej republiky. Jej predstavitelia však postupne delegujú mnohé právomoci samostatného štátu na orgány nadnárodnej Európskej únie, čo takto zjavne nemôže fungovať bez primeranej reakcie občanov.

   

Logo-SPOLOCNE-ZA-SLOVENSKORR_logo

        Foto zdroj: http://www.pnky.sk/kultura/izba-ivana-krasku-s-viacerymi-unikatmi-prsten-s-perlou-od-stefanika-ci-deklaracia-naroda/

Comments are closed.